Stereotyp vs zamilovanosť

Autor: Zuzana Magová | 24.6.2015 o 0:07 | (upravené 24.6.2015 o 0:29) Karma článku: 3,63 | Prečítané:  1139x

"Som do teba" povedia si mladí častokrát už v školskom veku. Ich láska je veľká. Podlamujú sa im nohy a srdce im bije ako na závodoch. Čo sa však stane z tejto veľkej lásky po rokoch? Možno rutina? Stereotyp. A čo potom?

Už v škôlke sa malí chlapci usilujú o pozornosť dievčat. A keď sa im páči jedna jediná, o to viac sa snažia priblížiť sa k nej. Prirodzene vedia, že ju treba časom aj pobozkať. Nik ich to neučil. Jednoducho to tak je. A dievčatá sa hanbia. Utečú. Rozplačú sa. Aj môj prvý bozk bol škôlkarský a dostala som ho na drevenej hojdačke. Nechápala som, prečo to urobil. Rozplakala som sa a utiekla som. Na základnej škole sa chlapci a dievčatá bližšie zoznamujú. Dievčatá zisťujú. že ich chlapci v mnohých prípadoch musia dobývať. Musia im robiť pekné gestá, aby sa k nim mohli priblížiť. Chlapci to často pochopia inak a keď sa im niektoré z dievčat páči, robia jej zle. Aspoň takto to bolo za mojich mladých čias. S príchodom na strednú školu začína vo veľkej miere aj naše precitnutie k sexualite. Tie dievčatá, ktoré nemajú frajerov po nich túžia. Tie, čo ich majú si prídu veľmi chcené. O sexe a vzťahoch sa my ženy v dievčenskom veku vieme rozprávať kdekoľvek s kamarátkami celé hodiny. Mať chlapca znamená zapadať do etikety spoločnosti. Prvé stredoškolské lásky sú najkrajšie. Ide nám po chrbte mráz, ľahko sa zaľúbime. Stačí, že nás chlapec osloví na zastávke, alebo na chodbe v škole a my sa červenáme. Cítime mravčenie v bruchu. A zažijeme prvý bozk, ktorý ide tak akosi prirodzene z chémie medzi chlapcom a dievčaťom. A nám sa od šťastia nedarí zaspať. Myslíme len a len na toho jedeného jediného. Kamošky si jedna z druhej uťahujú ,aby nezabudli na ochranu, keď zas bude každá s tým svojim frajerom. A niektoré z nás len gúľajú očami, lebo veď nás sa to ešte netýka. A ani nevieme ako, zrazu zažívame prvý sex. Prvý naozajstný vzťah o ktorom sme toľko čítali v časopisoch a knihách. Sme zamilované až po uši a sme rozhodnuté milovať svojho frajera až do smrti.

Lenže väčšina takýchto vzťahov nevydrží dlho. Príčina? Mladí ľudia sa potrebujú vyblázniť. Sú ešte veľmi mladí na to, aby boli zodpovední. Chcú sa opíjať, skúšať nové veci. A ich partner im v tom prekáža. Nikde nie je napísané, že sa to týka len mužov v pubertálnom veku. Je to tak aj u žien. Ruku na srdce- koľké z nás boli v sedemnástke na chate? Koľko diskoték sme pretancovali? A mali sme frajera? Áno. A chceli sme to absolvovať s ním? Nie vždy. Potrebovali sme voľnosť. Tak isto ako chlapci. Pomaly sme sa začleňovali do partie. A zistili sme, že existuje strašne veľa chlapcov, pekných a milých, ktorým sa páčime. A my máme možnosť skúšať. A tak porovnávame, čo je pre nás lepšie. Či ten alebo onen. Porovnávame ich aj s našimi frajermi. Ak túto fázu obstojíme a ten náš vzťah vydrží, dostávame sa o krôčik ďalej. Volá sa to vážny vzťah.

Vo vážnom vzťahu sa dvaja stretávajú, trávia spolu viac času, chodia spolu do kina, spoznávajú svoje klady, ale aj zápory. Vidia, ako vzájomne reagujú na hádky, Vážny vzťah sa po čase rozhodnú riešiť tým, že spolu začnú bývať. Nie vždy je tomu tak, ja nezovšeobecňujem. Riadim sa jedine mojim vnímaním reality. Každý z nás je iný. Niektorí ľudia sa najskôr zoberú, iní majú dieťa, ďalší sa zas rozídu.. . Možností je veľa. Ale povedzme, že po randení spolu aj reálne začnú bývať. Tešia sa na to. Je to niečo nové. Sami nevedia, čo ich čaká. A v tejto fáze je tiež mnoho rozchodov. Začínajú prvé problémy. Nie tie školské, ale ozajstné problémy. Existenčné problémy. Hádky. Nepochopenie. Neporozumenie. Zistenie rozdielnej polarity. Lezenie si na nervy. Zistenie všakovakých maličkostí, ktoré nám časom začnú na partnerovi vadiť. A na neposlednom mieste aj pocit, že nám niečo chýba. Hold tým, ktorí si v tejto oblasti dokonale rozumejú a vždy sa vedia o všetkom porozprávať, lebo komunikácia je v tomto prípade nevyhnutná až doslova nutná. Ak vzťah vydrží túto fázu, nastáva to, čo sme si už hodnú chvíľu nechceli sami pred sebou priznať- stereotyp. Práca, domácnosť, pokecanie s partnerom, posteľ. Zisťujeme, že to už nie je ono. Že tá zamilovanosť nejako vyprchala. Aj v posteli to už nie je to, čo bývalo. Zrazu túžime po okorenení. Niektorí sa preto rozhodnú partnera podviesť alebo vymeniť. Robia to väčšinou ľudia, ktorí cítia, že ich vzťah je neúplný. Že im niečo chýba, alebo ich len opačné pohlavie (povedzme kolegyňa v práci) neskutočne priťahuje a oni s tým nevedia bojovať. Alebo to robia takí, ktorí sa potrebujú vyblázniť, skúsiť niečo nové, ale svoje polovičky nadovšetko milujú. Nech je tak, či onak, stereotyp sa dostaví vždy po rokoch vzájomného súžitia. Ako s  tým bojovať? Čo robiť, aby sme to ustáli, ak už aj máme hypotéky na krku, alebo manželstvo a deti? Zamýšľame sa nad neverou, pretože nás stereotyp načisto požiera. Tak čo s tým? Sama neviem. Ale myslím si, že v prvom rade je dôležité snažiť sa do partnera znova zamilovávať. Keď aj každý deň. Hľadať na ňom viac pozitívnych vecí, ako negatív. A veľmi veľa sa rozprávať. snažiť sa nachádzať spoločné záľuby vo veciach, ktoré sa zdajú byť úplne odlišné. Nedržať sa striktne pravidiel tipu: budeš doma a basta! kde by si chodila? Podľa mňa je dobré, ak je vo vzťahu stále nejaká ta voľnosť a tolerancia. Na škodu nie je, ak si z času na čas dvojica zahrá počítačovú hru, vybehne s kamošmi von, ale aj samostatne. Je dôležité veriť si, ale nebrániť partnerovi v tom, čo ho baví, aj keď je to  proti etikete vzorného správania. Ak má partner chuť ísť na zábavu s kamarátmi tancovať, nemali by sme mu v tom brániť. Ak si chce pozrieť futbal a požaduje, aby sme mu otvorili pivo, mali by sme mu ho z lásky otvoriť. A platí to aj naopak. Aj partner by nám mal ísť v ústrety, ak ho o to požiadame. Len úprimnosť, smiech a komunikácia medzi partnermi  podporuje budúcnosť vzťahov vopred predurčených na rozpad. Keď sa pohádate, obráťte to na smiech. Modelujte si ten vzťah ako plastelínu. Ćlovek nikdy nevie, kedy spraví dobre, ak sa s dotyčným partnerom rozvedie alebo rozíde. No podľa môjho názoru to obaja partneri najskôr musia cítiť. Stereotyp nie je tým dôvodom. Aj z neho sa dá znova vybudovať fungujúci harmonický vzťah. Len na to treba vždy dvoch a túžbu chcieť. Preto držím palce párom, ktorí poznajú slovo stereotyp, ochutnali ho  a predsa sa rozhodli s ním stoj čo stoj bojovať :D Lebo ono sa to dá, aj keď si myslím, že nie... .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?