V podvečer, keď cvrčky hrali

Autor: Zuzana Magová | 24.5.2014 o 22:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  181x

Poviedka k tomu, ako môže vyzerať večerná prechádzka

Moje kroky sú v porovnaní s nežným vánkom len pohybmi nemotorného dieťaťa. Kráčajú, čomu som pomerne vďačná. No lahodnosťou sa nepodobajú ani náhodou tej kráse vôkol mňa. Slnko sa pomaly ukladá na večerný odpočinok a zanecháva oblohu krásne čistú, ako plátno. Je otázkou, koľko času uplynie, kým na toto plátno niekto namaľuje pozoruhodné blikajúce škvrny a pozadie stmaví.

„Hej slnko! Nechoď ešte spať! Si krajšie ako všetko zlato sveta. Je ťa škoda!“ šepla som mu do ucha, keď ospalo naťahovalo svoje ubolené rúčky.

„Ale ja neodchádzam navždy, len dávam priestor noci. Tá sa rada vyšantí. Stačí jej len načúvať!“ šeplo mi späť milé slnko.

Moje oči posmutneli. Vánok sa naháňal lúkami, hýbal nimi sem a tam akoby boli vlny mora. Možno ani on nesúhlasil s verdiktom noci.

„Nesmúť. Len čo ráno otvoríš oči, budem znova tu.“

„Ale čo poviem noci? Že ju nemám rada, lebo čakám na teba?“

„Uži si ju. Aj ona totiž patrí k tomuto krásnemu umeleckému dielu. Jej plátno je plné blikajúcich ďalekých svetielok, pri ktorých si môžeš niečo krásne zaželať.“

Slnko malo pravdu. Môj náhly smútok zrazu nemal opodstatnenie. Bol len výkrikom do prázdna. Prečo som vlastne hanila noc? Zato, že je čierna ešte nepredstavuje smútok. Ba práve naopak.

„Ďakujem ti slniečko za to, že si ma upomenulo. Máš pravdu. Choď si odpočinúť a nezabudni ráno skoro vstať. Budem ťa čakať!“ pousmiala som sa na naň. Mrklo jedným očkom a zašlo za kopce. Vietor zosilnel. Naháňal všetko, čo mu prišlo do cesty. Rozozvučal lístie na stromoch, trávu na lúke. Kvety tancovali a pomaly sa aj oni vnárali do tmou nasakovaného vzduchu. Bolo mi citeľne zimšie, ale to ma neprinútilo prestať sa pozerať, čo sa to vôkol mňa vlastne deje. Už viem, čo cítili všetci klasici, ktorí pozeraním na tmavnúcu oblohu tvorili. Myslím, že v tej čarovnej chvíli má každý človek ktorý vníma toto prírodné umenie chuť tancovať a oslavovať život. Vnímať silu momentu a krásu bytia. Jedinečnosť ticha a krásy v jednej harmónii. Bolo to, akoby niekto na oblohe stále pridával modrý atrament  a nechal ho pomaly vpíjať.

 Zbadala som mesiac. Niekde v diali sa na mňa usmieval už vtedy, keď mi slnko niečo šepkalo do ucha a tváril sa, že tam nie je. Ale tešil sa na moment, kedy sa bude môcť aj on, podobne ako slnko, ukázať vo svojej nádhere. Smelo vystavoval svoje oblé tvary a krátery na obdiv slnku, nech ho krásne ožiari. A potom, keď slnko zaspí, môže sa pýšiť svojim ulapeným svetlom. A bolo tomu tak. Toto krásne predstavenie netrvalo ani dvadsať minút a mesiac sa rozžiaril. Vedela som, že je pyšný a chce, aby som na neho hľadela, ale ja som sa schválne zapozerala na tie blikajúce svetielka,  z ktorých bolo jedno to najväčšie a najkrajšie.

„Tu som. Pozri sa na mňa. Dnes som úplný. Nechýba zo mňa. Som v splne. Konečne!“

„A prečo by som sa mala pozerať na teba?“ odvetila som mu naoko ľahostajným  tónom.

„Pretože sa to nestáva často. Dnes som konečne celý. Pozri!“ zvolal mesiac.

„Chceš povedať, že z teba ubúda?“

„Ubúda. Aj pribúda. Ah, vy ľudia ste takí nevšímaví!“ posmutnel mesiac hneď na to, ako si vzdychol. Až ho tie krátery na tele zaboleli.

„Mesiac mesiačik, ja som to netušila. Prepáč a nebuď smutný. Ja ťa vidím. Si naozaj krásny. A máš pravdu, my ľudia si to naozaj nevšímame. Sme zahľadení do seba a málokedy zodvihneme svoje hlavy hore, aby sme sa pozreli. A pritom stačí tak málo, aby sme boli naplnení šťastím. Tým jednoduchým, no zároveň toľko hľadajúcim šťastím.“

Cvrčky sa niekde v tráve dohodli, že dnes prednesú svoju mesačnú sonátu a tak sa predbiehali, ktorý kvartet bude mať ten či onen lepší. A celkom sa aj zhodli. Zneli ako husle s violončelom  jednom jedinom tóne. A mesiac sa usmial. Tešil sa, že aj cvrčky sú radi, že ho vidia.

„Mesiac a povedz mi, čo je to za svetlo?“ spýtala som sa kráľa noci a ukázala na najväčšie blikajúce svetielko, ktoré vyšlo tam, kde zapadlo slnko.

Mesiac sa pozrel smerom, ktorý ukazujem a odvetil: „Volá sa Večernica! Je to princezná oblohy. Však je krásna?“

„Že či! Ale všetky svetielka sú krásne. Blikajú, akoby na mňa žmurkali. A pritom sú ticho. A v tichu je krása!“ nadchýnala som sa nad hviezdami, ktoré boli prekrásne. No neboli tam len tak pohádzané. Každá z nich mala svoje miesto, aby tak spolu ako celok vytvárali na oblohe hotové obrazce súhvezdí. Veľký voz, Malý voz, Orion, Strelec a mnohé iné. Jednoducho radosť na ne hľadieť.

„Náš život je taký rýchly, že zabúdame na krásne a dôležité veci!“ vravela som si popod nos, no aj mesiac s hviezdami ma počuli.

„Náhlime sa za peniazmi, za všetkým možným a na konci života zisťujeme, že sme sa zabudli zastaviť. A že sme zabudli žiť pre čaro momentov. Nepozreli sme sa na krásu, ktorá nás obklopuje, a neuvedomili si, o čom vlastne život je. Hľadali sme šťastie a pritom sme ho mali na dosah. Stačilo sa za ním len načiahnuť. Lebo pravé šťastie nie sú peniaze, pravé šťastie nie je ani naša práca, či úspešný život. Naše šťastie je skryté v maličkostiach. Je to pocit, že môžeme hľadieť na farebný svet. Cítiť vánok, ktorý nám veje do tváre a rozhadzuje vlasy, môžeme počuť zvuky lístia, stromov, trávy, zvierat. Môžeme vnímať čaro každého jedného dňa. Už to chápem. Už viem, prečo sa smejem uprostred tmavej noci a teším sa z hviezd. Už viem, prečo som sa ťažko lúčila so slnkom, akoby to bolo naposledy. Už viem, ako chutí šťastie. Je krehké, trvá okamihy, ale vďaka tomu môžeme pochopiť život!“ zafilozofovala som si, ľahla som si na trávu a ďalej obdivovala tie skvosty, ktoré som práve objavila. A mesiac sa smial. Jeho smiech bolo počuť na míle ďaleko  a jeho úsmev bol tým najkrajším, aký som kedy videla. A začula som aj tie hviezdy. Chichotali sa tam niekde v diaľke. Dokonca ich smiech prerušil aj symfóniu cvrčkov a vtákov, ktoré si slobodne lietali po oblohe.

„Spi moja drahá, spi. Mnoho ľudí strávi svoj život hľadaním. A ani celý život nepochopia tomu, čo sa im snažíme pošepkať. A ty, ty si to pochopila hneď. Teraz spi. A kým sa zobudíš, zacítiš ako ťa ranné slnko hladí po tvári!“ spieval mi mesiačik do uška, keď sa mi oči zatvárali a rozum sa poberal do kráľovstva snov.

„Ďakujem mesiačik. Bdej nado mnou a kým vybledne toto plátno a nastane deň, bude sa mi snívať o tebe.“

Mesiac ma pohladil po tvári svojimi studenými rúčkami. Hviezdy mi zablikali na cestu snov a ja som zaspala v objatí húpajúcej sa trávy. A o snoch, ktoré som mala až nabudúce......... .

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?